Krkonošská kuchyňa, prázdninová cesta za kyselom a sejkorami - #PCČ3

Tretia zastávka, na sever do hôr

Na juhu sme lovili kapry, na západe zapíjali chodský koláč plzenským ležiakom. Tretia zastávka prázdninovej cesty po Česku vedie tam, kde sa končia asfaltky a začínajú hrebene, do Krkonoš.

Najvyššie české hory živili svojich ľudí vždy skromne. Polia tu končia kúsok nad dedinou, zima trvá pol roka a do špajze sa dávalo len to, čo vydržalo: zemiaky, kapusta, sušené huby, žitná múka. Práve z tejto núdze vznikla krkonošská kuchyňa, ktorá dnes chutí lepšie než nejedno menu. Jednoduchá, sýta, poctivá.

V treťom diele ochutnáme kyselo zo žitného kvásku, upečieme sejkory a poradíme, kam v Krkonošiach zájsť, kým vyhladne.

Kuchyňa horských búd

Krkonošské jedlá vymýšľali gazdiné, ktoré mali doma päť detí, jednu kozu a vrece žitnej múky. Mäso bývalo vzácne, a tak sa varilo z toho, čo dala záhradka a les. Huby sa sušili na celú zimu, zemiaky sa piekli rovno na platni sporáka a chlieb sa zarábal z kvásku, ktorý sa v chalupe dedil ako rodinné striebro.

Chatári na hrebeňoch k tomu pridali vlastnú kapitolu. Horské boudy, ako sa chatám v Krkonošiach hovorí, kŕmili drevorubačov, pašerákov aj prvých turistov a ich jedálny lístok sa dodnes drží osvedčeného: polievka, placka, niečo zo zabíjačky. Kto dnes vyjde na hrebene, nájde kyselo na lístku takmer každej boudy.

Skôr než sa doň pustíme, vybrali sme tri recepty, ktoré horskú špajzu pripomenú aj v nížine.

Kyselo, polievka zo žitného kvásku

Kyselo je polievka, ktorú si s kulajdou pletú len tí, ktorí ju nikdy neochutnali. Základ totiž nerobí smotana, ale žitný kvások, rovnaký, z akého sa pečie chlieb. Deň až dva zreje v teple, potom zahustí hubový vývar a dá polievke jemne nakyslú chuť, ktorú nič iné nenapodobí.

Horské gazdiné ho varili z toho, čo bolo: kvas, huby, zemiaky a vajcia usmažené na cibuľke. Recept na krkonošské kyselo sme pre tento diel napísali od nuly, vrátane návodu, ako si doma založiť kvások. A vedľa pridávame horalskú kulajdu Hladkú Ančku, aby ste mohli obe polievky poctivo porovnať.

Sejkory, placky z platne

Druhé slovo, ktoré k horám patrí, sú sejkory. Placky zo surových strúhaných zemiakov sa v Podkrkonoší nesmažia v oleji, ale pečú sa nasucho na platni sporáka, na blaše. Sú tenšie, suchšie a voňajú dymom. Stačilo k nim trochu masla alebo lekváru a večera bola na stole.

Na horských slávnostiach sa dodnes pečú na liatinových platniach postavených priamo na dvore. Recept na sejkory sme pre tento diel spísali od nuly tak, aby fungoval aj na obyčajnej panvici, a vedľa prikladáme na porovnanie aj chrumkavé zemiakové placky.

Kam zájsť, keď vyhladne

Začnite kráľovsky, na Snežke. Najvyšší vrch Česka meria 1603 metrov a z Pece pod Snežkou naň premáva kabínková lanovka. Hore stojí rotundová kaplnka svätého Vavrinca a výhľad, na ktorý sa nezabúda. Kto radšej šliape po svojich, môže sa hore vybrať Obrím dolom.

Z Harrachova je to príjemná prechádzka k Mumlavskému vodopádu. Voda tu padá z bezmála desiatich metrov a v žulovom koryte vybrúsila obrie hrnce, ktorým sa hovorí čertove oká. A na Labskej lúke nad Špindlerovým Mlynom pramení vo výške zhruba 1387 metrov Labe. K symbolickému prameňu so znakmi miest, ktorými rieka preteká, dôjdete po hrebeňovej ceste.

Cestou späť stojí za zastávku Jilemnice s Krkonošským múzeom a ktorákoľvek bouda s kyselom na lístku. Tam ochutnáte polievku tak, ako ju varia priamo pod hrebeňmi.

Ďalšia zastávka, Praha a stredné Čechy

Krkonoše ukazujú, že veľká kuchyňa nepotrebuje plnú špajzu. Stačí kvások, huby a trocha horskej trpezlivosti. Ak sa cez prázdniny vyberiete na hrebene, napíšte nám, v ktorej boude vám kyselo chutilo najviac.

Prázdninová cesta po Česku a Morave pokračuje budúci víkend. Zídeme z hôr rovno do hlavného mesta a jeho okolia, kde vonia pražská šunka a sviečková ako od babičky. Praha a stredné Čechy, vezmite si so sebou chuť do jedla.